reklama

Hľadanie zmyslu života - časť 1.

Vždy som sa rád hrával na vojaka, alebo ritiera, alebo na bjovníka s nadprirodzenými schopnosťami. Ja už som bol proste taký. Čokolvek mi pripomínalo meč, hocjaka palica, tyč, rúrka, konár stromu. So všetkým som sa dokázal hrať, predstavovať si, že to je meč a ja , že som najlepší bojovník na zemi. Spolu s kamarátmi Mišom a Mišom, mojimi susedmi, sme boli traja mušketieri. Všetci sme boli rovnako starý, celé detstvo sme sa takto hrávali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)



Ako som tak rástol, tá moja vášeň k boju ma neopustila. Nieslo sa to so mnou aj počas dospievania, ale nemýľte sa vo mne, nikdy som nebol bitkár. Mojím vzorom boli vždy stredoveký rytieri , samuraiovia , čínsky kung fu majstri a všetci bojovníci ktorí dodržiavali určitý kódex správania. Bola to česť, odvaha, spravodlivosť, chrabrosť, a všetky cnostné vlastnosti ktoré ich popisovali. Tak veľmi som ich obdivoval, až som si veľa krát hovoril " aká škoda že som sa narodil v takejto dobe". V tejto civilizovanej a mierumilovnej dobe. Ach, tá detská hlúposť. 

Ako som rástol a dospieval, niekoré z tých túžieb stále pretrvávali, túžba ísť do vojny, nechať svoje oblé detské rysy obrúsiť na ostrie meča. Pre väčšinu chalanov predstava ísť do povinnej vojenskej služby bola nočná mora, pre mňa to bol nesplnený sen. Ja som bol z tých chalanov čo sa na ňu tešili. Z rozprávaní o našej "PVS" mojho oca a plno ďalších starších príbuzných znela PVS-ka ako krst, alebo čas keď sa z chalcov stávajú muži. Slýchal som plno veselých historiek od svojho oca, od strýka, od druhého strýka. 
Keď ju asi 4 alebo 5 rokov pred mojou 18-tkou zrušili bol som veľmi nešťastný. Aj neskôr na strednej škole som mal zopár spolužiakov ktorý tieto pocity so mnou zdieľali a tak sme mali aspoň o čom rozprávať počas prestávky a môžem povedať zopár z nás to aj zblížilo. Takýto názor... ach tá hlúposť.

Po strednej škole, keď prišlo na lámanie chleba, na otázku čo teraz, akú prác si nájsť, bola prvá práca o ktorú som sa uchádzal "Profesionálna armáda Slovenskej Republiky". Od podania písomnej žiadosti ubiehali dni a týždne kým mi prišla vôbec prvá odpoveď v ktorej stála iba informácia o prvom pohovore, alebo o prvom kole výberového konania. To konanie malo byť až o mesiac, ale pre mňa to bola výzva. Ešte v ten deň som začal trénovať na testy z fyzickej kondície. Šiel som si zabehať, dal som si poriadne do tela. Na druhý deň tiež, a pokračoval som tak celý týždeň aj celý mesiac. Dostal som sa do perfektnej formy. Konečne som mal cieľ. Môj život mal zrazu zmysel, ja už som sa v tej armáde videl. Tešil som sa ! Blbec. O mesiac prišiel pohovor, trval dohromady asi 10 minút, dostal som iba kopu papierov s ktorými som mal zájsť ku svojmu obvodnému lekárovi nech mi spraví nimi požadované konkrétne vyšetrenia. Jednoducho bežná ale nevyhnutná procedúra. Keď som sa asi po týždni opäť dostavil na pohovor aj s vyplnenými papiermi, poslali ma rovno k ich vlastnému lekárovi.
Ten si ma pred seba posadil, ani na mňa nepozrel len otvoril môj obal v ktorom boli všetky zaznamenané výsledky a po 5-tich sekundách povedal. "Bohužiaľ nemôžeme Vás prijať kvôli dioptriam !" Sánka mi spadla až na zem. Zízal som na neho s otvorenými ústami jak pako! " To ako vážne ?" spýtal som sa. A on : "vyzerám na to, že si robím srandu ?" Ďalej som sa ho ešte pýtal či by ma vzali ak by som si zrak dal do poriadku laserovou operáciou očí, ale on namietal, že aj tak budú pozerať na to, že môj zrak v minulosti nebol 100% v poriadku. To ma v tej chvíli skoro zničilo. Pamätám si ten deň, vonku bolo horúco, vzduch sa ledva hýbal, mesto bolo slnkom rozpálené. Ten pocit keď vám niekto povie, že tým čím chcete byť, že byť nemôžte, je hrozný. 

Ubehli mesiace, a stále som s tým ešte nebol zmierený. Celá moja rodina bola šťastná, že sa nebudú musieť o mňa báť, moja sestra mi stále dookola hovorievala, že ak by vypukla vojna a ja by som musel ísť bojovať, nevedela by sa s tým zmieriť, nepustila by ma z domu ! Tak ma to vždy rozosmialo až ma to nakoniec rozveselilo. Prestal som na to časom myslieť a chcel som ísť už ďalej, hľadal som nový zmysel pre svoj život.
A jedného dňa sa ma mamka opýtala,: " nechcel by si si radšej skúsiť podať žiadosť ku hasičom ?, myslím si že zachraňovať ľudí by bolo pre teba zmysluplnejšie než počúvať rozkazy!"
Mamka to trafila úplne presne do čierného. 

Tak som sa na boj a vojnu úplne vykašlal, začal som si seba predstavovať ako hasiča. Premýšľal som či budem schopný sa zachovať ako hrdina, vojsť do horiacej budovy, nasadzovať vlastný život pri záchrane ľudí, ale aj či znesiem pohľad na telá ľudí ktorý neprežili desivú autonehodu. Odpovedať na to som si nevedel, preto som to tak veľmi chcel skúsiť a zažiť to. Chcel som zistiť na čo mám, čo vo mne je. Opäť som sa poriadne pripravoval na testy z fyzickej kondície, aj som cez nich prešiel, no zlyhal som na psychotestoch. Kedže moje dosiahnuté výsledky mali platnosť jeden rok mohol som to opäť skúsiť až o rok. Aby mi rok ubehol, pracoval som na stavbe ako brigádnik, ale medzičasom som sa skúsil dostať k polícii. Tý ma ani nepozvali do výberového konania a moju žiadosť rovno zamietli. To už mi bolo aj dosť smiešne, že mňa takto všade odmietajú ! Nechápal som !
Po roku som to u hasičov skúšal opäť. Konečne som uspel vo všetkých testoch, dokonca im moje dioptrie vôbec nevadili pretože u hasičov to je s okuliarmi tak, že nemôžete mať okuliare na očiach iba vtedy ak potrebujete použiť plynovú masku. A kedže dneska už existujú kontaktné šošovky, problém je vyriešený. Ale pre mňa bolo najdôležitejšie, že som uspel v testoch. Ostalo už len čakať na prijatie do zboru. Len taký malý detail som zabudol opomenúť, pracovné miesta boli voľné 2, hlásilo sa a uspelo nás asi 5 chlapov a ďalších 100 už boli v poradovníku. Rok ubehol ako voda a prijať ma do vtedy neprijali. 

Bohužiaľ dnes už viem, že ku hasičom sa bez známostí dostanete len veľmi veľmi ťažko! A tak isto aj k našej profesionálnej armáde, ale aj k polícií. Už to ďalej ani neskúšam, sú to len zbytočne vyhodené peniaze za potvrdenia od doktorov, že ste zdravý.

Pavol Dorčák

Pavol Dorčák

Bloger 
  • Počet článkov:  8
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Ahoj, ja som Pali, ak sa ti páči môj blog, moje myšlienky, tak som rád, a budem rád aj keď mi napíšeš hocijaký komentár, kritika mi nevadí, ba za ňu budem aj vďačný, neviem veľmi dobre písať, preto ak sa ti niečo nepáči alebo niečomu nechápeš tak je to mojím písaním, takže kľudne to komentuj, kritizuj, mne to len pomôže. Som otvorený a úprimný človek, nikdy nesúdim, nikdy neubližujem, dodržujem 3 jednoduché zásady - byť pravdivý, súcitný, a vydržať-*( byť znášanlivý ). Neriešim materiálne veci, ani ma nezajímajú, nezaujímajú ma ani všetky problémy sveta. Zaujímajú ma ľudia, zvieratká, príroda, hudba, filozofia, umenie a duchovno. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu